Lietavský hrad (zrucanina)....

Hrad Lietava je po Spišskom hrade druhým najväčším hradom na Slovensku. Svojho času bol považovaný za nedobytnú pevnosť, keďže sa ho nepriateľom nikdy nepodarilo dobyť. 
Hrad sa po prvýkrát v listinách spomína v roku 1318, pravdepodobne bol však postavený niekedy v 13.storočí. Prvými známymi majiteľmi bola rodina Balašovcov, začiatkom 14.storočia ho získal známy „pán Váhu a Tatier" Matúš Čák.

Po jeho smrti sa hrad stal majetkom kráľa, ktorý ho za zásluhy daroval rodine Bebekovcov. Kráľ Žigmund im ho však odňal za účasť v sprisahaní proti nemu. V r. 1410-1434 hrad ovládali Ctiborovci z Beckova. Medzitým sa Bebekovci stali prívržencami kráľa, a tak im Lietavu vrátil. Po vymretí ich rodu v roku 1448 kráľ Matej Korvín daroval hrad svojmu vojenskému veliteľovi Pavlovi Kinižimu, ktorý na hrade vykonal rozsiahle stavebné úpravy. Začiatkom 16.storočia sa hrad dostal do vlastníctva rodiny Kostkovcov. Posledná z tohto rodu, Barbora Kostková, sa vydala za Františka Thurzu, ktorý hrad výhodne odkúpil a získal ho tak pre svoju rodinu.

Za Thurzovcov zažil hrad obdobie najväčšieho rozkvetu, ale aj postupný úpadok, keď oň majitelia stratili záujem a hrad začal postupne pustnúť. Veľkú prestavbu hradu začal František Thurzo, ktorý si povolal murárov, maliarov a kamenárov až z Talianska. Dal vybudovať nové delové bašty a prestavať hlavný palác v hornom hrade. Aj jeho syn Juraj venoval hradu veľkú pozornosť, a tak sa Lietavský hrad zmenil na honosnú renesančnú, dobre opevnenú a vyzbrojenú pevnosť. O jeho údržbu sa starali početní talianski majstri.

Základom hradu bola veľká štvorposchodová hranolová veža s pavlačou a opevnené nádvorie horného hradu, kde sa nachádzal palác, tzv. Červená bašta, zvonica a cisterna na vodu. K hornému hradu sa pripájalo prvé predhradie s niekoľkými vežami a obytnými budovami a druhé predhradie s vežami a padacím mostom, ktoré bolo chránené aj priekopou. Dodnes sa zachovali múry do značnej výšky, často aj s architektonickými detailami, ako napr. oblúčikové atiky, kamenné konzoly a pod.
Podľa starých záznamov mal hrad asi 90 miestností. Panstvo obývalo hradný palác v hornej časti hradu. Mal dve poschodia, pod prízemím boli priestranné pivnice, na prízemí sály zdobené maľbami, kaplnka, archív, klenotnica a kuchyňa, na poschodí boli obytné miestnosti. Panské obytné komnaty boli zariadené s veľkým prepychom – steny a podlahy vyložené drevom, kobercami alebo gobelínmi, nechýbalo honosné zariadenie – postele s baldachýnom, zdobený nábytok, množstvo vzácneho riadu a ozdôb. V celom hrade sa kúrilo v peciach a krboch. K vybaveniu hradu patrili aj pekáreň, práčovne, kúpeľne, puškárska dielňa, kováčska vyhňa, maštale, voziarne, zbrojnice, byty pre hradný personál a početné pivnice a sklady na uloženie zásob potravín, aby v prípade obliehania hrad vydržal aj niekoľko mesiacov. Celý hrad bol pokrytý šindľom. Ako jeden z mála Lietavský hrad mal aj vlastnú studňu, vysekanú do skaly do hĺbky až 104 metrov.
Pretože hrad slúžil predovšetkým ako úkryt v čase nebezpečenstva, bol aj dostatočne vyzbrojený okrem iného aj 43 delami. O jeho bezpečnosti sa panstvo mohlo presvedčiť v časoch Bočkajovho povstania, keď sa sem uchýlil Juraj Thurzo aj s rodinou a bezpečne odrazil útok povstalcov na hrad.

Po smrti uhorského palatína Juraja Thurzu a jeho syna Imricha si hrad rozdelili ich potomkovia a spoločne ho spravovali formou tzv. komposesorátu (spoluvlastníctva). V búrlivom 17.storočí však stratili o hrad záujem a ten začal pustnúť. Roku 1698 už bola väčšina hradu prázdna, roku 1714 sa tu nachádzalo len väzenie, inak bola pevnosť neobývaná, odvezený bol aj archív. Začiatkom 18.storočia sa na hrade ešte vykonali menšie stavebné úpravy, ani to však nezastavilo postupujúce chátranie. Zariadenie bolo odvezené a obyvatelia okolitých dedín dokonca rozoberali múry na stavebný materiál.
V súčasnosti vzniklo združenie na záchranu Lietavského hradu, ktoré sa snaží o zakonzervovanie hradných ruín, aby sa tak zabránilo rozpadaniu pevnosti. Dúfajme, že sa týmto spôsobom hrad zachová aj pre ďalšie generácie ako pamiatka na našich dávnych predkov.